Ako mi jednoduché Áno, kompletne zmenilo život... (2.časť)

Opäť si moju pozornosť začínala získavať úchvatná panoráma na obrovské jazero a karpatské štíty. Ešte sme priehradou ani neprešli a už mi tŕpli ruky z toho, ako mi batoh tlačí na plecia. Tak som sa obzrel po ostatných, ktorí si kráčali tak spokojne, že mi bolo ľúto tú atmosféru kaziť tým, že by som zastal a naprával si batoh. No keď po dvoch kilákoch som už nemal cit v prstoch, povedal som si, že si ho trošku upravím a váhu rozložím aj na bedrá. "Je to lepšie, môžme ísť vpred". Zhruba po 17 km a 5 hodinách som už nevedel, ktorú bolesť si nemám všímať, či tie pľuzgiere na nohách z nových topánok alebo zodraté plecia a bedrá z batohu. Skoro po 7 hodinách prichádzam na čistinku nad riekou kde sme sa utáborili. Kedže som prišiel medzi poslednými, väčšina už mala stany rozložené. V tom som sa nahlas spýtal: "Prosím vás, ktorý z vás je tu Rado? (Rado je chalan, ktorý ponúkal miesto v stane a keďže som ja svoj nemal a na tak rýchlo mi ho ani Míša nevedela vybaviť, mi bolo povedané, že môžem byť s Radom) no prečo som si zisťoval či tu nejaký Rado vôbec je až keď sme dorazili na táborisko je také ´´Kamilovské´´. Našiel som ho! Aj s jeho... ´´stanom´´? Keď som videl ten stan, rozmýšľal som, či by mi pod tým prístreškom  predsa nebolo lepšie. To bol tak malý stan. Nikdy som tak malý stan nevidel. A to sme doň museli vopchať aj dva 70l bágle. Prišla noc. Nad polohou pri ktorej budem zaspávať som si už hlavu nelámal, kedže sme sa inak ako na chrbát s rukami na stehnách nezmestili.

Nasledujúci deň som sa tešil, že nemusím nikam chodiť a mohol si plniť funkciu stráženia táboriska pred okoloidúcimi Rumunmi. Po troch dňoch sme sa presunuli k jazeru Bucura, kde nás Breb potešil, že tie mušky čo nás doteraz obžierali tam už nebudú. A mal pravdu! Oni tam totiž ani nemohli byť, keďže tam prechádzala víchrica. Celú noc sme s Radom tlačili na steny stanov, ktoré zas tlačili na nás. Vietor bol obrovský. Po pár hodinách sa k nemu pripojila aj mohutná búrka... 

Ráno sme sa zobudili  do slnečného dňa po ktorom sme zistili, že niekoľkí s nami dnes nepôjdu lebo musia sušiť stany a tiež veci, ktoré sa premočili počas noci. Znovu zasiahol osud a moja funkcia strážcu sa mohla premeniť na účastníka zájazdu. Vyrazili sme naľahko na hrebene krásnych hôr, kde sme mali panorámu na desiatky modrých jazier. Po chvíli som sa začal spoznávať s našimi turistami a rozprával som im príbeh ktorý teraz čítaš Ty. Bol som okúzlený krásnou Rumunskou prírodou, tichom a cestou priestorom i časom. Cítil som sa akoby som sa vrátil o tísice rokov vzad. Žiadny náznak civilizácie, iba ľudia z našej skupinky. Žiadny pojem o čase, pretože mobily sa už dávno vybili. Žiadne sms-kovanie, pretože signál si chytil až keď si sa vrátil zo zájazdu a namiesto četovania sme sa večer medzi sebou rozprávali, čítali si príbehy z knižky ´´Karpatské hry´´od Nevrlého, ktoré nám len umocňovali pocity slobody a toho, že nám vlastne nič nechýba. 

Bola jasná hviezdami posiata noc. Nikdy som nevidel toľko hviezd na nebi. No s jasnými hviezdami prišla aj mrazivá noc. Zabalil som sa do môjho zapožičaného spacáku s ktorým sme hneď mali niečo spoločné. Tiež o sebe tvrdil, že má rád len teplé noci. Najlepšie také nad 20 °C. Asi okolo pol tretej nad ránom som sa zobudil na to, že mi primŕza hlava a trasú sa všetky svaly na tele. Nečudo veď ráno sme sa zobudili s prízemným mrazom a ja som spal zakrytý pod ´´hrubšou záclonou´´. Svalová triaška trvala až do desiatej, kým sme nevyrazili znova na hory. (tento krát strážcu robil niekto kto mal žalúdočné problémy a tak s nami nechcel ísť) slnečný deň sa poobede premenil na silnú prietrž sprevádzanú bleskami. Moje premokavé oblečenie splnilo svoju úlohu a dôkladne premoklo a nepremokavé topánky zase nepustili vodu von z topánok, ktorá do nich predtým natiekla :) To som žiaľ vtedy nevedel, že to bol posledný deň čo sme ucítili hrejivé lúče. Pršalo dva a pol dňa. A pekné túry sa pre mňa menili na utrpenie. Moje jediné ´´teplé´´ oblečenie bola jarná cyklistická bunda proti vetru. A kedže noci boli naďalej mrazivé a bundu som dovtedy využival ako dalšiu hrejivú vrstvu pod moju´´záclonu´´ moja psychika dostávala poriadne zabrať. Keby som bol v takýchto podmienkach doma - ostal by som chorý 10 dní. No tu som vedel, že také niečo si nemôžem dovoliť, ak tu ochorieš, tak tu ostaneš! Nikto to za Teba neprejde! V hlave som si to musel usporiadať a akceptovať, že to inak nebude.  Každá noc bola ťažšia a ťažšia. Modré pery, nahlas klepotejúce zuby a triaška trvajúca tri dni mi spôsobovali brutálny diskomfort, boleli ma svaly i kosti. Jediný funkčný spôsob ako sa zahriať bolo vyzliecť sa a hodiť sa do ľadového potoka pod plesom. Voda bola tak ľadová, že som kŕče do chodidiel dostal takmer okamžite, no keď som vyšiel z vody, telo naštartovalo taký zahrievací proces, že mi zrazu bolo hneď teplejšie. 

Keď v noci nepršalo tak sme všetci sedeli v kruhu v teplých páperových vetrovkách. Ja som sa zabalil do spacáku a pridal sa k nim a spoločne si vychutnávali hudbu z Brebovej gitarky. Zrazu som si uvedomil, že nám vlastne nič nechýba. 

Mrazom vytrénovaný, dažďom nasiaknutý a už aj s vyšlapanými topánkami som sa znova presúval s mojim obľúbeným batohom k poslednému táborisku k jazeru Zanoaga. Kde nás ´´Salvamonti´´(horská služba) privítali, že v noci príde veľká búrka nech si stany postavíme na vyvýšených miestach. Búrka neprišla! Prišlo niečo, čo sa podobalo... ani neviem k čomu to prirovnať. Blesky búchali s takou pravidelnosťou, že by si prechod hôr prešiel aj bez čelovky, počítanie sekúnd, kedy začujeme hrom sme ani neskúšali lebo málokedy sme narátali do dva. A vietor mal silu takú, že stany vyzerali skôr ako fuzule a nie pyramídy. Búrka trvala niekoľko hodín, zaspať by nemohol nikto. Teda aspoň som si to myslel ! Pri tých kratučkých zvukových pauzách medzi bleskami sa ozýval ešte hrôzostrašnejší zvuk, ktorým ma môj spolubývajúci svojím nerušeným spánkom uisťoval, že žiaden medveď sa neodváži prísť bližšie k nášmu stanu lebo podľa zvukov čo vydával by si odhadoval, že v tom stane býva Grizli. Jeho ničím nerušený spánok bolo počuť na celé táborisko. Pár hodín pred svitaním sme zaspali.

Ráno sme sa vykuklili zo spacákov. Dali si posledné zvyšky instantných jedál či sušené chlebíčky so salámou. Ani si napamätám, kedy som jedol tak dobrú čínsku polievku, syrové cestoviny či suchú salámu. Na Retezate chutí všetko inak. 

Vykúpali sme sa v potoku pod plesom, obliekli si posledné čisté tričko a vydali sa na poslednú túru. Konečne návrat do civilizácie. Prešli sme 17 km a sklesali viac ako 1100 výškových metrov. Únava či bolesti boli už minulosťou a nahradili ich nezabudnuteľné zážitky.

S týmto príbehom som sa vrátil naspäť domov a po 10 dňoch mi volala Míša, že si ma zákazníci a sprievodcovia obľúbili a znovu zasiahol osud a tentokrát im vypadol pomocný sprievodca na ďalší zájazd. A tak od nej padla otázka: Kamil išiel by si druhý Retezat? odchádza sa pozajtra. No tento krát by to bolo už platené. Moja odpoveď nebola iná ako: Áno. A to druhý Retezat bol ešte extrémnejší než tento. 

No práve všetky tieto okolnosti presvedčili Kudrňákov, že je to niečo, čo chcem a idem si za tým aj cez extrémne skúšky. A to som v ten rok bol ako sprievodca ešte na dalších troch zájazdoch a prepracoval sa až k mojim Cyklozájazdom.

A čo som si ešte odniesol z Retezatu? Naučil ma, že nepotrebuješ mať 20 párov topánok, tri šatníky, každý rok nový mobil, či dom tak veľký, že sa v ňom ani nemáš s kým stretnúť. To najdôležitejšie čo človek potrebuje je spomaliť. Žijeme v uponáhľanej dobe, ale čas sa ani trošku nezrýchlil. Je presne rovnako dlhý ako pred tisíc rokmi. Len my si svoju myseľ zahlcujeme a rozptyľujeme zbytočnosťami, ktoré nás odsúvajú od vnímania prítomnosti. Prestali sme si všímať seba a okolie, každý deň robíme tie isté veci, do práce cestujeme tou najkratšou trasou a tešíme sa kedy bude konečne piatok. Ale život by sa nemal začínať v piatok večer a končiť v pondelok ráno. Život sa odohráva práve medzi týmito dňami.

Skús začať tento týždeň úplne inak ako ho zvykneš. Nájdi si novú trasu do práce či školy, vyskúšaj novú kaviareň či reštauráciu, navštív zabudnuté dedinky, ktoré denno denne obchádzaš hlavnou cestou a skús na deň zabudnúť na slovíčko nie a zameň ho za áno. A uvidíš koľko zaujímavých situácii zažiješ aj medzi pondelkom a piatkom. Život je tu a teraz a nikdy nepôjde ani rýchlejšie ani pomalšie, pôjde presne tak, ako si ho zvolíš žiť!

Ďakujem za tvoj čas venovaný tomuto článku, ďakujem aj tým ktorí si povedia, že to skúsia a začnú týždeň inak ako ho zvyknú a budem rád ak mi aj vy napíšete vaše nové zážitky, ktoré vznikli zmenou stereotypu či jednoduchým Áno :)